Michalovi

Autor: Veronika Savarová | 14.2.2013 o 13:59 | (upravené 14.2.2013 o 14:13) Karma článku: 26,85 | Prečítané:  3584x

  Nezvyknem sa verejne vyznávať zo svojich citov. Ale dnes urobím výnimku. Pretože ty si to zaslúžiš. Je to už sedem rokov čo sme spolu. Vtedy som mala 22 a ty o dva viac. Mladí, šťastní, zaľúbení. Čakala nás krásna budúcnosť...  

 

Plánovali sme dve deti, prvý mal byť chlapec, aby si mal s kým hrávať futbal. A potom dievčatko. S dlhými vláskami, s dvomi copíkmi. Každý deň by som jej ich česala. A mala by plnú skriňu ružových vecí. Chodili by sme spolu na výlety a dovolenky. A do ZOO a na zmrzlinu. A stále by sme sa smiali...

Naše šťastie sa napĺňalo narodením synčeka. Ale vtedy sa náš sen začal kaziť. Prvý rok manželstva sme prežili ani neviem ako. Spomínam si len na posteľ a záchranárov, sanitky a nemocnice...a bolesť, denne prítomnú bolesť a strach. A tmu...vtedy som už necítila nič...Tma bola konečná

Prvý pobyt v nemocnici bol vykúpením. Pre teba aj pre mňa. Lieky zabrali, bolesť ustúpila. Strach zostal. Aj tam si bol so mnou. Sestričky ti dovolili byť pri mne vo dne aj v noci. Neviem ako by som to zvládla bez teba. Sama. Vystrašená. Ubolená a vysilená.

Vtedy sme sa dozvedeli diagnózu. Lupus. Nevedeli sme čo to je, netušili sme ako veľmi nám zasiahne do života. Nasledovali hospitalizácie. Cytostatiká. Inak povedané- chemoterapia. Po každom cykle si trpel so mnou. Nikdy si sa neodvrátil, trpezlivo si bol so mnou celé noci hore, kŕmil ma a prezliekal, umýval a ošetroval, pichal injekcie...

Ďalšia facka prišla, keď choroba zasiahla obličky. Moja predstava blonďatého dievčatka sa stratila. Navždy. Žiadne copíky, žiadne ružové šaty...Bolelo. Veľmi. A stále bolí. Nebyť teba, nevládala by som. Nikdy si mi nič nevyčítal, aj keď ja som si svoje zúfalstvo a bolesť občas vyliala na tebe. Obdivujem ťa. Si silný. Si silnejší než ja. Ďakujem ti za ten pocit bezpečia. Ďakujem za každé jedno objatie, pohladenie, za každé milé slovo. Ešte prídu chvíle, keď sa bojím. Bojím sa čo príde, bojím sa toho, čo ma ešte čaká. Ale viem, že keď mi bude najhoršie, ty ma objímeš. Budeš ma držať, silno, najsilnejšie ako vieš. A povieš tie zázračné slová. Že bude dobre. Že to raz prejde. A ja ti verím. Ešte nikdy si ma neoklamal.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Najdlhšia bytovka na svete je vo Viedni a má meno po Marxovi. Je radosť v nej žiť

Nie je špinavá ani nebezpečná, hoci sú v nej sociálne byty. Nezamestnaní v nej bývajú vedľa profesorov.

EKONOMIKA

Slovák vytvoril nový dizajn pre TANAP, majú oň záujem

Baví ho, keď sa môže podieľať propagácii Slovenska.

BRATISLAVA

Bratislava porastie do výšky, budovy zmenia panorámu

V Bratislave rýchlym tempom pribúdajú výškové budovy.


Už ste čítali?